Čo znamená „byť“ v dobe, keď sa prítomnosť neustále rozplýva do obrazoviek? Nie je to samotná prítomnosť, čo mizne, ale jej istota – to, že je iba jedna. Náš čas sa rozdeľuje: okamih na displeji a okamih „mimo“, ktorý je však čoraz ťažšie uchopiteľný. Prítomnosť už nie je pevná pôda, ale klzký povrch, po ktorom sa pohybujeme medzi zrkadlami.
Telo a jeho tieň
Telo, ktoré sa kedysi dotýkalo iných tiel, je dnes často konfrontované len so svojím obrazom. Fotografia, selfie, profil – to nie sú len reprezentácie, ale nové vrstvy bytia, ktoré spochybňujú rozdiel medzi originálom a kópiou. Kde sa teda nachádza „ja“? V koži, ktorá starne, alebo v digitálnom otlačku, ktorý možno filtrovať a donekonečna retušovať?
Priateľ a algoritmus
Priateľstvo bývalo kedysi väzbou medzi dvoma ľuďmi. Dnes do hry vstupuje algoritmus, ktorý určuje, koho stretneme, kto sa nám „zjaví“ na obrazovke. Je to priateľ, alebo len predpokladaná afinita, vypočítaná a ponúknutá ako odporúčanie? Práve tu sa rozpadá hranica medzi výberom a vnucovaním, medzi stretnutím a naprogramovanou náhodou.
Hranice súkromného
Súkromie už nie je to, čo je chránené, ale to, čo je stále znova zraňované odhalením. Zdieľanie sa stalo povinnosťou, no práve v prebytku zdieľaného sa objavuje paradoxné ticho: čím viac ukazujeme, tým menej sa nám darí byť skutočne videní. Súkromné mizne nie preto, že by bolo ukradnuté, ale preto, že sa rozplýva v nadbytku expozície.
Krehkosť budúcnosti
Ak prítomnosť mizne a minulosť sa archivuje v nekonečných dátach, čo zostáva budúcnosti? Možno už nie je horizontom, ale len predikciou, grafom, modelom. No práve v tejto krehkosti – v nemožnosti budúcnosť vopred „zabezpečiť“ – vzniká priestor pre odpor voči naprogramovanému. Tam, kde algoritmus predvída, môžeme sa rozhodnúť inak.
